Nick (alebo život bojového psa)

Raz dávno

sa v jednom časopise objavil takýto inzerát: „Predám šteňatá amstafa (americký staffordshirský teriér), bez PP,očkované, odčervené. Lacno.“

John sa potešil. Konečne možno bude mať dobrý tovar. Zavolal na uvedené telefónne číslo a dohodol si schôdzku. Aj keď to bolo dosť ďaleko, už ho nič nemohlo zastaviť. Asi stýkrát sa v telefóne musel zahrať na starostlivého majiteľa: „Prosím vás, to vy máte šteniatka amstafa? Tak by som jedno chcel, viete, pred tromi mesiacmi mi zomrela moja sučka, tiež amstaf, a je mi za ňou veľmi smutno. Áno, rád by som sa prišiel pozrieť, áno, v stredu by mi to vyhovovalo. Dovidenia.“ Zložil telefón a mädlil si ruky: Konečne!

A chovateľ sa tiež tešil: „Moje šteňa sa tam bude mať dobre, vidno, že ten chlap sa v tom vyzná.“ Ach, keby len vedel, ako strašne sa mýlil! John sa nemohol dočkať stredy. No mýlili by ste sa ak by ste si mysleli, že sa teší na to „milé a zlaté šteniatko, o ktoré sa bude s láskou starať“. Pes bol pre Johna len tovarom, ktorý mu mal prinášať peniaze. A boli to krvavé peniaze, pretože John sa živil psími zápasmi. A smrť jedného z mnohých psov, ktoré vlastnil, ním ani trochu nepohla. Ale príhoda so sučkou na chovateľov zaberala už dosť dlho a vždy úspešne.

Tento mesiac sa Johnovým psom príliš nedarilo,a tak sa jeho „chov“ zredukoval z desiatich na dva psy. Potreboval teda novú krv (a to obrazne aj doslova). Tak a bola tu streda. John sa obliekol do svojich najlepších šiat a vyrazil. Chovateľ ho privítal. „Dobrý deň, ja som vám volal minulý piatok, pamätáte sa? Ja som mal (a pri tomto slove sa zatváril veľmi nešťastne) sučku, ale zomrela mi, a tak by som chcel nové šteniatko. Áno, áno. Poďte ďalej.“ Prišli do domu, kde v debne ležala čierno-biela sučka amstafa a nedôverčivo na Johna zazerala,ň. „Ahoj, no čo je, moja?“ Prihovoril sa jej John a pokúsil sa ju pohladkať. Sučka však nepriateľsky vycerila zuby. (Hovorí sa, že psy vycítia skutočné vnútro človeka. Tak v tomto prípade to odhadla celkom presne.) John chvatne odtiahol ruku a pokúsil sa usmiať. „No čo je? Nepáčim sa ti?“ A v duchu si myslel: „Beštia, keby si sa mi dostala do rúk!“ Chovateľ bol v rozpakoch: „Prepáčte, zvyčajne nie je takáto. Neviem, čo je to s ňou,“ a okríkol ju:“Asta, už aj prestaň!“. Pes ho poslúchol. Teraz sa už obaja mohli venovať šteňatám. John bol nadšený. Tak nejako si ich predstavoval. Ešte dosť nemotorné, liezli jedno cez druhé a hrali sa. John si hneď všimol jedno šteňa, ktoré práve dosť drsne raflo svojho súrodenca, takže ten mu dal hneď pokoj. John sa okamžite rozhodol. „Vezmem si to biele.“ Chovateľ mu však povedal: „No, ja som vás chcel práve pred ním varovať, od narodenia je agresívnejší ako ostatní. Potrebuje skúseného majiteľa.“John sa naoko zatváril urazene. „Veď ja s nimi mám skúsenosti! A dosť veľké.“ Neklamal. Doma mal niekedy aj desať bojových psov. Nakoniec sa to skončilo tak, že John si šteňa odnášal domov. Cena nebola vysoká, popravde sa chovateľ chcel tohto šteňaťa zbaviť. John bol obzvlášť spokojný. Nicka, tak totiž šteňa pomenoval, si predstavoval ako víťaza mnohých zápasov. V týchto veciach sa vyznal. Rukami mu totiž prešlo toľko psov, že na prvý pohľad vedel, z ktorého bude dobrý bojový pes. Nick na to mal predpoklady. Len čo si sadli do auta, z Johna sa vykľul surovec. Divadlo sa skončilo ( ťuťuli-muťuli pred chovateľom) a on surovo hodil šteňa na zadné sedadlo.

 

(Prepáčte ale bude to taky pribeh na pokracovanie pretoze ho musim prepisat z casopisu tak vas poprosim o trocha strpenia)